Modern Garden - Záhradnícke škôlkárstvo
*** media & garden design ***

História záhradníckeho škôlkárstva

Už v prehistorických dobách bolo ovocie jedným zo základných druhov potravy človeka. Preto tam, kde si budoval trvalejšie sídlisko, začal zhromažďovať zásoby potravín, okrem iného tiež plody a semená rôznych rastlín. Zo semien odhodených zo zbytkov potravy alebo voľne vypadaných vyrastali náhodile v blízkosti obydlí nové rastliny, a tým človek došiel k poznatku, že zo semena vyrastá nová rastlina, ktorá dáva plody pre jeho úžitok. Mladé rastliny vykopával a presadzoval. U starších stromov to však robiť nemohol, a tak sa pokúšal získať nové jedince tým, že odrezával časti konárov, sadil do vlhkej a kyprej úrodnej zeme, aby zakorenili a pokračovali v raste.

Prírodné štepenie na stromoch prebieha samovoľne bez pričinenia človeka. Podľa tohto prírodného štepenia sa človek časom sám naučil umele štepiť ovocné stromy, keď sa mu pestovanie akostnejších odrôd ani zo semena, ani zakoreňovaním nedarilo. Podľa niektorých prameňov štepenie vynašli v Číne už 5000 rokov pred n. l. Z čoho mal človek osoh, to držal v tajnosti, preto aj znalosť štepenia sa rozširovala pomaly. Na diaľku mohli nové poznatky prenášať osobne cestovatelia, obchodníci, prípadne vojaci, písomne učení mnísi. Pre veľkú teritoriálnu diaľku a neschodnosť ciest až po tisícročiach sa táto znalosť o štepení dostala cez Stredozemné more do Európy. Tu si ho prví osvojili Feničania, ktorí na svojich obchodných cestách naučili štepiť Grékov a Kartágincov. Feničania s Kartágincami rozšírili znalosti štepenia pri osobnom obchodovaní ešte do Francúzska a Španielska.

Prvé správy o štepení ovocných stromov sú v gréckych a rímskych spisoch, kde Plinius uvádza, že štepárstvo bolo prevzaté Rimanmi od Grékov už asi v 8. storočí pred n. l. Grécky lekár Hippokratos, ktorý žil v 5. storočí pred n. l. , sa zmieňuje o očkovaní. Na možnosť vrúbľovania a očkovania mal určite vplyv aj vývoj noža a iných nástrojov. Za najstarší spôsob vrúbľovania sa považuje vrúbľovanie do rázštepu. V našich krajinách sú prvé zmienky o štepení v 12. storočí n. l. V neskoršej dobe, v druhej polovici 17. storočia, vynikol ako vynálezca vrúbľovania (spojkovania) Jiří Holík.

Generatívne rozmnožovanie

Rozmnožovanie ovocných rastlín zo semena (pohlavné rozmnožovanie) patrí medzi najstaršie spôsoby rozmnožovania. V súčasnej škôlkárskej ovocinárskej praxi týmto spôsobom rozmnožujeme najmä podpníky kôstkovín a škrupinového ovocia. Z tohto dôvodu sa tejto problematike nebudeme venovať v takej miere ako vegetatívnemu rozmnožovaniu.

Zaujímavé by bolo hodnotenie veku stromov na celej ploche ovocných sadov. Hodnotenie by bolo zaiste v neprospech stromov v plnej rodivosti, kde okolo 50-60 % je nad 20 rokov po výsadbe a zaznamenáva pokles rodivosti. Týka sa to predovšetkým hrušiek, jabloní, ale aj čerešní, višní a marhúľ. Pri broskyniach sa javí lepšia situácia, kde v plnej rodivosti od 5 do 14 rokov by mohla byť prevažná časť.

Vegetatívne rozmnožovanie

Na vegetatívne rozmnožovanie sa používajú rozličné časti ovocných rastlín, ktoré sú schopné zakoreniť. Takto sa získavajú nové jedince s rovnakými vlastnosťami, aké mali materské rastliny. Získanie nových rastlín niektorých druhov je pomerne jednoduché a ekonomicky efektívnejšie. Nevýhodou vegetatívneho množenia je potreba veľkého množstva materských rastlín a možnosť rozšírenia viróz. Vegetatívne rozmnožovanie sa ďalej delí na priame (oddelky, odkopky, poplazy, potápanie, odrezky, meristémové kultúry) a nepriame (vrúbľovanie a očkovanie) vegetatívne rozmnožovanie. Pri nepiamom vegetatívnom rozmnožovaní je dôležité uvedomiť si niekoľko hlavných zásad štepenia, ktoré vyplývajú z anatómie ovocných drevín. Nasledujúci obrázok popisuje základný princíp štepenia (A - spojenie kambiálnych pletív pri spojkovaní, B - pri plátkovaní, C - pri štepení na koziu nôžku, D - pri štepení pod kôru a očkovaní). Ako vidno na obrázku, podstatné je prekrytie kambiálnych pletív podpníka a vrúbľa alebo očka.

Priame vegetatívne rozmnožovanie

V škôlkárskej ovocinárskej praxi sa používa niekoľko spôsobov priameho vegetatívneho rozmnožovania. Spôsob závisí od druhu, kultivaru, veku rastliny, vegetačného obdobia, technického vybavenia škôlky, cieľa, ktorý rozmnožovaním sledujeme a od ekonomickej efektívnosti spôsobu rozmnožovania.

Rozmnožovanie delením trsov

Rozmnožovanie delením trsov sa v ovocinárstve používa najčastejšie na rozmnožovanie ostružín, malín, ríbezlí, egreša, ríbezle zlatej, liesky, jahôd, najmä stále rodiacich a mesačných, ktoré nevytvárajú alebo vytvárajú len veľmi málo poplazov. Spôsob rozmnožovania spočíva v tom, že materská rastlina (trs) sa celá vyberie aj s koreňmi z pôdy a potom sa rozdelí pomocou nožníc na niekoľko častí. Každá oddelená časť musí mať korene. Druhý spôsob spočíva v tom, že z materskej rastliny oddelíme pomocou rýľa len niekoľko nadzemných výhonkov tak, aby mali vlastné korene. Tento spôsob sa bežne v praxi používa napr. pri malinách, ostružinách a lieske.

Rozmnožovanie oddelkami

Oddelkami rozmnožujeme tie ovocné rastliny, z ktorých chceme oddelením časti materskej rasliny získať mladé a väčšie rastliny už s vlastnými koreňmi. Oddelok je zakorenený výhonok, oddelený od materskej rasliny. Tento spôsob rozmnožovania využíva schopnosť niektorých ovocných druhov vytvárať náhodné (adventívne) púčiky na zrezanej korune, kmieniku, koreňovom kŕčiku alebo na koreňoch. Týmto spôsobom - oddelkami, sa môžu rozmnožovať typové podpníky jadrovín, niektoré kôstkoviny a z drobného ovocia ríbezle a egreš.

Rozmnožovanie odkopkami

Na niektorých ovocných druhoch vyrastajú na koreňoch materskej rastliny z adventívnych púčikov nové výhonky. Tieto nové výhonky spravidla vytvárajú na podzemnej časti výhonku v priebehu jedného vegetačného obdobia vlastné korene. Nové výhonky môžu na koreňoch materskej rastliny vyrastať jednotlivo alebo v skupinách. Materskú rastlinu obkopeme a potom nožnicani odstrihneme výhonky tak, aby každý výhonok mal vlastné korene. Takto získané vegetatívne rozmnožené rastliny nazývame odkopkami. Rozmnožovanie odkopkami sa v ovocinárskej praxi využíva ojedinele, nakoľko je málo efektívne. Využívajú sa v šľachtiteľskej praxi pri rozmnožovaní materských rastlín semenáčikov.

Rozmnožovanie poplazmi

Poplaz je nadzemná alebo podzemná plazivá stonka (plagiotropická stonka), na ktorej sa z uzlov vytvárajú nové dcérske rastliny. Nadzemné poplazy vytvárajú jahody veľkoplodé a stálo rodiace a podpovrchové poplazy maliny. Pri rozmnožovaní poplazmi sa získava veľké množstvo nových rastlín, je to spôsob vysoko ekonomický, efektívny a preto sa využíva v ovocinárskej praxi najmä na rozmnožovanie jahôd a malín.

Rozmnožovanie potápaním

Pomocou potápania získame z materskej rastliny pri niektorých ovocných drtuhoch nové rastliny tak, že výhonok materskej rastliny ohnutím k zemi v určitej časti zakopeme do pôdy, kde po určitom čase zakorení. Po jeho odrezaní získame výhonok s vlasnou koreňovou sústavou. Potápať môžeme ríbezle, egreše, černice, krížence malín s černicami, krížence ríbezle čiernej s egrešom, liesky a dule, ale tiež vegetatívne rozmnožované podpníky jabloní.

Rozmnožovanie odrezkami

Odrezky sú oddelené nadzemné časti alebo korene materských ovocných rastlín, ktoré zakoreňujú a vyháňajú nové výhonky. Používajú sa odrezky bylinné, drevnaté, alebo koreňové. V ovocinárskom škôlkárstve sa najviac používajú na rozmnožovanie ríbezlí, egrešov, krížencov ríbezlí a egreša a ríbezle zlatej. Odrezkami sa pôsobením stimulátorov dajú rozmnožovať aj niektoré ďalšie druhy ovocných rastlín.

Rozmnožovanie pomocou meristémových kultúr

Podstata tejto metódy spočíva v tom, že sa na získanie novej rastliny používa apikálna bunka iného delivého pletiva (kalus) alebo celého vegetatívneho púčika materskej rastliny. Uskutočňuje sa kultiváciou v skúmavkách v špeciálnych laboratóriách. Princíp spočíva v tom, že je možné z malej skupiny aktívnych, ešte nediferencovaných buniek delivého pletiva (meristému) vyvolať diferenciáciu týchto buniek a vytvoriť novú rastlinu, ktorá má tie isté vlastnosti ako materská rastlina. Asepticky odobrané bunky z materskej rastliny sa vložia na špeciálne živné médium, ktoré vyvolá diferenciáciu buniek a tvorbu novej rastliny. Tento spôsob rozmnožovania je veľmi efektívny na rýchle rozmnoženie určitého jedinca. Z jedného meristému sa za rok môže získať viac ako 10 tisíc nových jedincov. Táto metóda je perspektívna pri získavaní veľkého množstva ozdravených rastlín. Vrcholová časť (vegetačný vrchol) materskej rastliny spravidla nebýva napadnutá vírusovými chorobami, a tak získame bezvirózne rastliny. Metódy rozmnožovania pomocou meristémových kultúr sa osvedčili pri rozmnožovaní ozdraveného materiálu jahôd, malín, egrešov, broskýň, jabloní, sliviek a marhúľ.

Nepriame vegetatívne rozmnožovanie (štepenie)

Nepriame vegetatívne rozmnožovanie spočíva v tom, že spájame časť ušľachtilej odrody (púčik alebo vrúbeľ) s vhodným podpníkom. Podpník ovplyvňuje vzrast ovocného stromčeka a jeho adaptabilitu na podmienky prostredia.

Pridájanie - ablaktácia

Ablaktácia je spôsob, pri ktorom materská rastlina (vrúbeľ) ostáva na vlastnom koreni spojená s podpníkom až do úplného zrastenia navrúbľovanej časti s podpníkom. Potom sa odstráni koreňová časť materskej rastliny a časť výhonku podpníka nad miestom spojenia s vrúbľom. Pridájanie sa využíva v ovocinárskej praxi pri stromčekovitých egrešoch, prípadne ríbezliach. V škôlkárskej veľkovýrobe sa nepoužíva. (P1 a V - rez komponentov, P2 - ich spojenie väzbou, P3 - rez v ďalších rokoch)

Kopulácia - spojkovanie

Je to najjednoduchší a najlepší spôsob vrúbľovania. Používa sa pri všetkých ovocných stromčekoch, keď sú podpníky a vrúble rovnako hrubé. Spojenie vrúbľa s podpníkom sa robí šikmým rezom. Rez musí byť hladký, pretiahnuto elipsovitý a rovnako dlhý na vrúbli a podpníku. Dĺžka reznej plochy by mala byť úmerná hrúbke vrúbľa a podpníka v pomere 3:1 až 4:1. Na vrúbli musí byť spodný púčik na protiľahlej strane reznej plochy v jej hornej štvrtine. (V1 - naznačené rezy vrúbľa, P1 - rez podpníka naproti púčika, V2 - rez vrúbľa, A - vzájomné spojenie podpníka a vrúbľa pri rovnakej hrúbke, C - prierez vrúbľa na spojkovacom reze, P2 - väzba rafiou, P3 - väzba igelitovou páskou, P4 - spojenie oboch komponentov na priereze, P5 - spojenie slabšieho vrúbľa s hrubším podpníkom)

Anglická kopulácia - jazýčkové spojkovanie

Podmienka rovnakej hrúbky podpníka a vrúbľa a spôsob základných rezných plôch je rovnaký ako pri obyčajnej kopulácii, ale okrem toho sa asi v tretine reznej plochy vrúbľa a podpníka nareže protijazýček. Jazýčkový spôsob vrúbľovania je spoľahlivejší a zrastanie vrúbľa s podpníkom je pevnejšie. Tento spôsob sa veľmi dobre osvedčil pri vrúbľovaní v ruke, najmä keď súčasne robíme medzivrúbľovanie. (P - naznačenie rezov na podpníku, P1 - rez podpníka, V1 - rez vrúbľa, P2 - spojenie a väzba rafiou, P3 - navoskovanie okrajov rezných plôch (1) a vrchnej reznej plôšky nad púčikom (2), P4 - väzba igelitovou páskou s natretím vrchného rezu na vrúbli)

Plátkovanie

Tento spôsob používame vtedy, keď je podpník hrubší ako vrúbeľ. Plátkovanie spočíva v tom, že vrúbeľ upravíme ako pri obyčajnom spojkovaní. Podpník najskôr zrežeme vodorovne a potom urobíme do boku pozdĺžny rez tak, aby 4/5 vrúbľa priliehali reznou plochou na reznú plochu podpníka. Pri plátkovaní musia rezné časti kambia vrúbľa a podpníka na oboch stranách k sebe priliehať. Polmesiačikovitá časť vrúbľa prečnievajúca nad podpníkom tvorí kalus a rýchlejšie sa zacelí. (P - naznačený rez pníka, P1 - rez pníka, V1 - rez vrúbľa)

Sedielkovanie

Sedielkovanie je vylepšený spôsob plátkovania a spočíva v tom, že sa na vrúbli vyreže tzv sedielko, ktoré pri priložení vrúbľa k podpníku (horizontálne) prekrýva časť reznej plochy podpníka. Rezné plochy na bokoch podpníka a vrúbľa (kambiálna časť) sa na seba napoja. Sedielko má ten význam, že po vytvorení kalusu rýchlejšie zrastie rezná plocha vrúbľa a podpníka a spojenie je pevnejšie. Používať sa môže pri vrúbľovaní všetkých ovocných drevín. (P1 - rez pníka pri sedielkovaní, A - spojenie kambiálnych vrstiev na oboch stranách, B - na jednej strane, C - rozličné obmeny spojenia na priereze, P3 - väzba vrúbľa na podpníku)

Vrúnľovanie na koziu nôžku (triangulácia)

Používa sa v ovocinárskej praxi najmä pri hrubších podpníkoch (15 - 40 mm). Podpník zrežeme pílkou, reznú plochu na hladko zarovnáme žabkou. Podstata vrúbľovania spočíva v tom, že na boku podpníka urobíme nožom klinovitý výrez až do dreva. Rezné plochy musia byť hladké a tvoria ostrý uhol. Vrúbeľ upravíme dvoma rezmi oproti spodnému púčiku (púčik musí byť v hornej tretine rezu) tak, aby sme klinovitý výrez mohli presne zakliniť do výrezu na podpníku. Po priviazani všetky rezné plochy na podpníku a vrúbli zatrieme štepárskym voskom. (P1 - rez pníka s prierezom A, P2 - smer rezov pníka, V1 - smer rezov na vrúbli, V2 - rez vrúbľa, P3 - väzba rafiou, P4 - voskovanie)

Vrúbľovanie do rázštepu

Je najstarší spôsob vrúbľovania ovocných stromov. Opísal ho už v staroveku Plínius a Sharrock v roku 1672 ho opísal ako bežný spôsob štepenia. V súčasnej ovocinárskej praxi sa používa len na vrúbľovanie egreša a ríbezle, ale len za zelena. Zrezaný a pripravený podpník pomocou kladiva rozštiepime a do rázštepu vložíme vrúbeľ. Vrúbeľ upravíme vrúbľovacím nožom na spodnej časti do klinovitého tvaru, pričom dĺžka klinu je 35 - 45 mm, hrúbka podpníka musí byť aspoň taká ako je vrúbeľ,aby sa kambiálne pletivá na bočnej reznej ploche vrúbľa a podpníka dobre spojili. (P1 - rez pníka, V1 - naznačený rez vrúbľa, V2 a V3 - postup rezu vrúbľa s poradovými číslami rezov a prierezom, A - správne umiestnenie vrúbľov na pníku, B - nesprávne založenie vrúbľa na pníku (1 - vrúbeľ nasadený plytko 2 - hlboko), C - správne spojenie kambiálnych vrstiev, D - spojenie na priereze, P2 - riadne vklinené vrúble na pníku, P3 - väzba igelitovou páskou)

Vrúbľovnie do boku

Pri vrúbľovaní do boku sa na podpníku urobí na boku zárez, do ktorého sa zasunie vrúbeľ zrezaný tak ako pri kopulácii a na spodnom konci protiľahlej strany sa zreže malý klin. Vrúbľovanie do boku sa v ovocinárskom škôlkárstve používa najmä pri vrúbľovaní stromčekových ríbezlí a egrešov. (P1 a V1 - s krátkym kosým rezom, P2 a V2 - s dlhým kosým rezom, P3 a V3 - s kolmým rezom a protijazýčkom)

Vrúbľovanie na klin

Používa sa pri rovnakej hrúbke vrúbľa a podpníka. Podpník sa rezom na protiľahlých stranách zreže na klin. Na vrúbli sa urobia zárezy na spodnej časti vrúbľa tak, aby klin na podpníku presne priliehal reznými plochami podpníka a vrúbľa. Vrúbľovanie na klin sa odporúča pri vrúbľovaní egreša a ríbezle, keď je riziko, že púčiky vrúbľov sú poškodené silnými mrazmi, a preto ponecháme na vrúbli 4 - 5 púčikov. (P - naznačený rez podpníka, P1 - rez podpníka, V - rez vrúbľa, A - prierez podpníkom, B - prierez vrúbľom, P2 - spojenie vrúbľa s podpníkom, P3 - vrúbeľ na hrubšom podpníku, P4 - väzba komponentov, P5 - opačný smer rezov)

Vrúbľovanie pod kôru

Tento spôsob používame len v období prúdenia miazgy a podpník musí byť hrubší ako vrúbeľ (12 - 30 mm). Podpník zrežeme pílkou a reznú plochu zahladíme žabkou. Na konci zrezanej časti podpníka na boku čepeľou noža zvisle prerežeme kôru v dĺžke asi 30 mm. Kôru hrotom noža vo vrchnej časti podpníka oddelíme od dreva. Vrúbeľ zasunieme pod kôru tak, aby vrchná časť reznej plochy vrúbľa tvorila nad odrezanou plochou podpníka mesiačikovitý polkruh. Dôležité je, aby sme nezasunuli vrúbeľ pod kôru hlboko pod úroveň reznej plochy podpníka. (P1 - rez pníka, V1 - spojkovací rez vrúbľa, V2 - spojkovací rez so sedielkom, C - kosý rez na spodnej časti vrúbľa, P2 - zasunutie vrúbľa pod kôru, A a B - spojenie vrúbľa s rozdielnou hrúbkou s pníkom, P3 - väzba igelitovou páskou)

Zlepšené vrúbľovanie pod hrubšiu kôru

Na hrubšie podpníky musíme nasadiť viac vrúbľov, aby pník bol vyživovaný po celom obvode hlavnej reznej plochy. Hrubá málo pružná kôra sa pri nasadzovaní početnejších vrúbľov medzi vrúbľami od pníka odchyľuje. Nová kôra sa z kambia medzi vrúbľami ešte vytvorí, ale vrúble nemajú oporu, takže sa môžu posúvať po obvode hlavnej reznej plochy pníka. Tomu sa dá zabrániť práve týmto zlepšeným vrúbľovaním. (P1 - odlupovanie hrubej kôry medzi vrúbľami, P2 - otváranie krídla kôry (A) iba na jednu stranu, V1 a V2 a B - rez vrúbľa, P3 - zaštepený pník s igelitovou väzbou)

Vrúbľovanie pod kôru pomocou skrutkovača

Používa sa pri podstatne hrubšom podpníku ako vrúbeľ. Vrúble sú tenšie a dlhé. Hrubšie vrúble treba na spojkovacom reze opatriť sedielkom. Materiál na uviazanie nie je potrebný, ale voskovanie je nutné. Je to jednoduchý a rýchly spôsob, ktorý môžeme uplatniť najmä pri väčších podpníkoch pri preštepovaní. (A1 a A2 - náradie prispôsobené na otváranie kôry, P1 - uvoľňovanie miesta pod kôru pníka pre vrúbeľ, V1 - rez vrúbľa na sedielko, V2 - spojkovací rez vrúbľa, P2 - nasadenie vrúbľov na podpníku)

Vrúbľovanie vkladaním pod jazýček kôry

Vynašiel ho Bruno Tittel z Nemecka okolo roku 1907. Tento spôsob je vhodný najmä na preštepovanie hrubých pníkov s hrubou kôrov v období miazgy. Pník je zrezaný kolmo a hlavná rezná plocha je zarovnaná krivákom aspoň na obvode. Dvoma rovnobežnými rezmi je jazýček kôry zrezaný v dĺžke asi 3 cm a v šírke trochu menšej, ako je hrúbka vrúbľa. Vrúbeľ je zrezaný spojkovacím rezom. Je to vhodný spôsob pri preštepovaní stromov s najhrubšími podpníkmi v období miazgy. (A1 a A2 - náradie prispôsobené na otváranie kôry, P1 - uvoľňovanie miesta pod kôru pníka pre vrúbeľ, V1 - rez vrúbľa na sedielko, V2 - spojkovací rez vrúbľa, P2 - nasadenie vrúbľov na podpníku)

Vrúbľovanie vkladaním do V zárezu

Je to vylepšenie predošlého spôsobu. Namiesto rovnobežných rezov sa robia mierne zbiehavé rezy, pričom jazýček vypadne a vrúbeľ sa podľa podpníka zreže do tvaru klina. Na vrúbli je púčik naproti spojkovaciemu rezu. Ukázalo sa, že vrúbľovanie do V zárezu sa rovnako dobre ujíma a má viacero výhod, a preto by sme tento spôsob mali uprednostniť. (P1 - rez pníka, V1 - naznačený smer rezov vrúbľa, V2 a V3 a V4 - pohľad na zrezaný vrúbeľ z troch strán, P2 - nasadenie vrúbľov na pník s väzbou)

Forkertovo očkovanie

Tento spôsob bol vynájdený už v prvej polovici minulého storočia. Môže sa uplatniť skoršie na jar, keď stromy ešte nemajú miazgu pri očkovaní na bdiace očko, alebo koncom leta, keď stromy pre sucho už miazgu stratili (pri očkovaní na spiace očko). Tento spôsob môže mať viacero variácií. Najčastejšie sa používa tá, pri ktorej sa štítok s púčikom vkladá do bočného zárezu. Na podpníku sa zhora na boku vyreže jazýček kôry aj s tenkou časťou dreva o dĺžke 25 - 30 mm. Narezaný jazýček sa zhora naprieč odreže, aby siahal na spodný okraj púčika na štítku. Štítok púčika sa na dolnom konci klinovito naprieč zreže a zasunie sa do bočného zárezu na podpníku. Potom sa previaže a nezatiera sa voskom. (P1 a O1 - s jednoduchým elipsovitým štítkom, P2 a O2 - s useknutým štítkom na hornej strane, P5 a O5 - pod vrchný zárez na podpníku, P6 - väzba očka)

Doštičkové očkovanie

Toto očkovanie má veľa mien, čo je dôkazom že sa vo svete často používalo. U nás sa nazýva aj rybinové a majorské. Podpník má rovnakú hrúbku alebo je trochu hrubší než vrúbeľ. Podpník sa ručne reže až štyrmi rezmi, kým strojčekom sa miesto pre očko so štítkom zboku ostrou čepeľou vyrazí. Očko sa režie tromi rezmi. Tento spôsob sa používa v niektorých oblastiach pri štepení viniča. (P - poradovník smeru rezov na podpníku podľa šablóny (Š), P1 a P2 a P3 - postup rezania podpníka, O1 - rezanie štítku s očkom, O1 a O2 - tvar očka, P4 - spojenie komponentov, P5 - väzba)

Šošovkové očkovanie do vnútorného rázštepu

V Anglicku sa tento spôsob nazýva aj lodičkové očkovanie, lebo štítok s očkom má tvar loďky. Podpník a výhonok s očkami musí mať rovnakú hrúbku. Podpník rozrežeme cez prostriedok vnútorným rázštepom v dĺžke asi 4 cm. Rez vedieme cez púčik, ktorý vyslepíme. Očko bude mať štítok dlhý asi 3 cm a možno ho zrezať do príslušného tvaru štyrmi rezmi. Tento osobitý spôsob očkovania možno uplatniť pri tenkých drevnatých alebo zelených komponentoch v hocktorom období očkovania. Môže sa uplatniť pri štepení viniča a iných drevín. (P - naznačený rez podpníka, P1 - urobenie vnútorného rázštepu na podpníku, O1 - poradie rezov očka, V1 a V2 - postup pri rezaní očka, O2 - tvar hotového očka, P2 - vkladanie očka do podpníka pomocou noža, P - umiestnenie očka v podpníku, P4 - väzba očka)

Očkovanie s dvoma štítkami s protijazýčkom bez miazgy

Tento spôsob spôsob očkovania sa používa v prípadoch keď je potrebné medzištepenie pri horšej afinite medzi podpníkom a odrodou, ktorú chceme naočkovať. Pevné spojenie oboch štítkov dosiahneme ak ich spojíme protijazýčkom. Podpník má zrezaný väčší štítok s kolmým zárezom na spodnej strane. Očko, ktoré pochádza z odrody so zlou afinitou s podpníkom, sa zrezalo s protijazýčkom. Štítok režeme zo znášanlivej odrody s podpníkom. Najprv zrežeme malý štítok s jazýčkom a nasadíme naň očko. Potom zrežeme väčší štítok na tom istom výhonku a prenesieme ho na podpník. (V1 - rez štítka zo znášanlivej odrody, O1 - očko z ušľachtilej odrody, P1 - spojenie očka na podložnom štítku s podníkom)

Očkovanie pod kôru so zárezom tvaru I, H, + a T

Najpoužívanejšou variáciou z týchto štyroch je očkovanie do T zárezu. Na podpníku nožom rozrežeme kôru v tvare T a tupým nosom noža oddelíme kôru od dreva. Potom štítok s púčikom pomocou nosa na nožíku zasunieme pod kôru. Prečnievajúcu časť kôry asi 5 - 7 mm nad púčikom odrežeme v úrovni priečneho rezu na podpníku. Štítok s púčikom priviažeme tak, aby púčik bol voľný. Nie je potrebné ošetrenie voskom. (V1 - vyzretý výhonok na branie očiek, V2 - rez štítku s očkom, P1 - správne vložené očko do T zárezu (štítok je spojený s vodorovným rezom), P2 - väzba igelitovou páskou, P3 - umiestnenie očka na podpníku)

Prstencové, manžetové očkovanie

Pri tomto spôsobe majú podpník a vrúbeľ približne rovnakú hrúbku a dobrú miazgu. Podpník zrežeme dvoma spojenými nožmi po celom obvode kôry. Dvoma rovnobežnými pozdĺžnymi rezmi kôru rozrežeme a prstenec kôry úplne odstránime alebo ponecháme na ňom asi 1/8 kôry ako spojovací mostík. Očko zrežeme tiež dvoma spojenými nožmi. Spojenie očka s podpníkom je pri tomto spôsobe zo všetkých opísaných prípadov najdokonalejšie. Uplatňuje sa, keď kôra na oboch komponentoch je hrubá a ujímanie inými metódami je menej spoľahlivé. Môže sa použiť pri očkovaní orechov, Moruše trnavskej a iných drevín. (P1 - začiatok rezu prstenca na podpníku, P2 - vykonaný rez, V1 - naznačený rez očka, V2 - podrezávanie očka s vegetačným kužeľom, O1 - vnútorná strana štítku s vegetačným kužeľom (1), O2 - vonkajšia strana prstencového štítku s očkom, P3 - umiestnenie očka na podpníku, P4 - väzba)

Očkovanie vkladaním očka s obdĺžnikom kôry

Je to podobný spôsob ako predchádzajúci s tým rozdielom, že v podpníku a vo vrúbli vyrežeme len úzky pás kôry a nie celý prstenec. (P1 - naznačený rez štítku na podpníku, P2 - uskutočnený rez, V1 - rez štítku s očkom na vrúbli, V2 - po odstránení štítku z vrúbľa na dreve nesmie ostať vegetačný kužeľ (1), O1 a O2 a O3 - tvary očiek s rozličnou veľkosťou štítku, P3 - umiestnenie štítku s očkom na podpníku, P4 - väzba igelitovou páskou, P5 - ochrana očka pred zaschnutím)

Očkovanie s dvoma štítkami podľa Garnera

Tento spôsob spôsob očkovania sa používa v prípadoch keď je nutné medzištepenie pri horšej afinite medzi podpníkom a odrodou, ktorú chceme naočkovať. Objavil ho R. J. Garner z Výskumnej stanice East Malling v Anglicku v roku 1940. Štítok zrežeme z niektorej znášanlivej odrody dvoma rezmi tesne pod očkom. Podpník režeme T zárezom a vložíme doň štítok. Očko má kratší normálny štítok. Zasunieme ho pod kôru do podpníka, pričom spodnou časťou sa tesne spojí so štítkom i podpníkom. (A a B - postup pri rezaní štítku zo znášanlivej odrody, Š - tvar štítku, P - naznačený zlepšený rez na podpníku, P1 - vkladanie štítku do podpníka s obyčajným T rezom, O1 a O2 - očko z neznášanlivej odrody, P2 - vkladanie očka pod kôru, P3 a O3 a P5 - vzájomné spojenie očka a štítku, P4 - väzba)

Očkovanie s dvoma štítkami podľa Nicolina

P. Nicolin zaviedol do praxe podobný spôsob ako ten predchádzajúci a uverejnil ho v roku 1953. Štítok zo znášanlivej odrody sa reže rovnakým spôsobom ako v predošlom prípade, je len dlhší a bude tvoriť podklad pod celým očkom. (A a B - postup pri rezaní podložného štítku zo znášanlivej odrody, Š1 a Š2 - tvar štítku v porovnaní s očkom O ušľachtilej odrody, P1 a P2 - postup pri vkladaní štítku pod kôru podpníka, P3 a P5 - umiestnenie štítku s očkom na podpníku, P4 - vykonaná väzba, Š3 - iná modifikácia štítku, Š4 - umiestnenie očka na tomto štítku)

Očkovanie s dvoma štítkami pod kôru

Pri Garnerovom a Nicolinovom očkovaní s dvoma štítkami je ťažko kontrolovať, či pri zasunovaní štítku s očkom sa podložný štítok neposunul a či vzájomné spojenie oboch štítkov je dokonalé. Tento problém rieši očkovanie s dvomi štítkami pod kôru. Podpník má v kôre zväčšený T zárez. Očko neznášanlivej odrody má menší štítok. Na výhonku znášanlivej odrody je malý T zárez a očko sa do neho vloží podľa známych pravidiel. Potom sa z toho istého výhonka zreže väčší štítok spolu s vloženým očkom a zasunie sa pod kôru podpníka. (V1 - T zárez na vrúbli znášanlivej odrody s pripraveným očkom O1 z ušľachtilej odrody, V2 - naznačený rez nového štítku z predchádzajúceho vrúbľa V1 s vloženým očkom O1, P1 - vloženie oboch predchádzajúcich komponentov pod kôru do pníka, A - voskové plátno na zakrytie štítkov a naň príde bežné viazanie rafiou alebo páskou)



Untitled Document Dnes je piatok, 19. december 2014, 23:54 - Meniny má Judita
Ovocinárstvo Škôlkárstvo Cenník